Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Medzi boxmi ukričaných novorodencov pozeráme na chlapčeka. Zdravotné sestry mu dali meno Aleš. Nevedia, či mu po odchode z ružinovskej nemocnice zostane. Nedozvedia sa, či si ho adoptovali, ani čím sa stal. Odíde a nezostane po ňom nič. V tomto príbehu to vyzerá tak, akoby každý pálil mosty. Lúčenia sú drastické a definitívne.

Sestry však vedia minimálne jednu vec: malý nikdy nezacíti vôňu ženy, ktorej tlkot srdca počúval deväť mesiacov. Nedozvie sa jej meno, vek, ani dôvod, prečo ho opustila. „Meno a priezvisko dieťaťa neurčené, meno matky neuvedené,“ zapíšu mu do dokladov. Dieťa nikoho. V rodnom liste nebude o matke zapísané nič.

ms_svk_utajene_porody_009_h-1493992661.jpg

Možno bude mať šťastie na adoptívnych rodičov. Navždy však zostane bez koreňov. V tom je hlavný rozdiel medzi ním a inými deťmi, ktoré pôjdu na adopciu. Ak sa raz Aleš bude chcieť dopátrať k informáciám o svojom pôvode, bude to veľmi komplikované, ak nie úplne nemožné. V prvých týždňoch mu matku nahrádzajú sestričky. Pestujú si ho, uspávajú, kŕmia, prebaľujú, obliekajú.

Vždy keď majú chvíľku, skočia za ním. Niekedy si ho v nosiči, ktorý volajú vajíčko, berú so sebou k stolu s papierovačkami, je s nimi aj cez obedné prestávky. „Každé dieťa musí mať niekoho, o kom vie, že sa oň zaujíma,“ hovorí novorodenecká sestra Lenka Popovičová. „Snažíme sa, aby sa necítili také nechcené. Vlastní rodičia ho nechcú, to je strašné,“ zamyslí sa.

Na Slovensku ročne príde na svet asi tridsať detí, ktorých matky porodia v utajení svojej identity. Tretina z nich v bratislavských pôrodniciach Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Ženy, ktoré sú tehotné, však dopredu vedia, že potomka vychovávať nechcú a neželajú si, aby sa o tom vedelo, si od roku 2004 môžu vybrať. „Zákon im v takomto prípade dáva dve možnosti - porodiť a dieťa doniesť do hniezda záchrany alebo písomne v nemocnici požiadať o utajený pôrod,“ vysvetľuje prednosta I. gynekologicko-pôrodníckej kliniky SZU a UNB z Kramárov Igor Rusňák.

Novelu s číslom 576 nazýva prelomovou. „Ak sa žena rozhodne pre tento spôsob tajného pôrodu, nemá dieťa vidieť a stráca dokonca nárok na informáciu, či sa narodilo živé, mŕtve, zdravé alebo s nejakou vývinovou chybou,“ opisuje lekár. Treba dodržať jasnú logiku: novorodenec sa na matku nemôže pripútať. Čím viac výmeny dotykov a vôní dovolí personál medzi ženou a jej potomkom, tým viac sa potom bude dieťa cítiť opustené.

Aleš pobudne v ružinovskej pôrodnici štyri týždne. Aj dĺžkou pobytu sa odlíši od rovesníkov, ktorí sa na novorodeneckom oddelení nezdržia viac ako pár dní. „Bol si krásny, okatý, strapatý. Deň, keď si sa narodil, hrialo slniečko. Všetky sme tu boli paf z toho, aký si bol spoločenský. Vo vajíčku sme si ťa nosili všade so sebou, lebo si bol spokojný len vtedy, keď si počul náš pracovný šum. Volali sme ťa pán farárko, lebo si mal stále zopäté ruky,“ napísala sestrička Lenka Popovičová do knižky, ktorú chlapček dostane pri odchode z novorodeneckého oddelenia.

Hurhaj malého upokojoval, ako keby sa bál byť sám. Prvé dni opustených detí sa rozhodli zaznamenávať preto, aby mali na toto obdobie aspoň nejaké spomienky. „Viete, matky si deti fotia, opisujú každý pokrok do tých pekných uhladených kníh, ale tieto deti nemajú nič,“ vysvetľuje sympatická zdravotníčka v ružovej blúze.

Kým v rodnom liste bábätka vládne minimalizmus, zdravotníci sú v prípade utajených pôrodov zavalení dvojnásobným množstvom administratívy. Vedú totiž dvojitú dokumentáciu. Na prvej sa neuvádza meno, ani rodné číslo rodičky. Obsahuje iba údaje o pôrode a tehotnosti pacientky, nevyhnutnú anamnézu. Využíva sa len pre potreby nemocnice.

K tej druhej, kompletnej, má z personálu nemocnice prístup len riadiaci pracovník. Keď uplynie šesť týždňov, ktoré dáva zákon žene na rozmyslenie, štósy papierov sa zlepia do jednej dokumentácie a pošlú na ministerstvo zdravotníctva. Identita rodičky zmizne zo šuplíkov pôrodnice. Pupočná šnúra s človiečikom, ktorého nosila pod srdcom, je navždy prestrihnutá.

„Utajené neznamená úplne utajené. Žiadna zdravotná poisťovňa nezaplatí nemocnici pôrod a ostatné s ním súvisiace výkony bez rodného čísla matky,“ poukazuje primárka novorodeneckého oddelenia z Kramárov Jana Čajková na to, že v dokumentácii, ktorá sa vedie pre zdravotnú poisťovňu, údaje sú. Inštitút utajeného pôrodu preto považuje za administratívne nedotiahnutý a za príklad dáva Česko, kde existuje takzvaný anonymný pôrod.

Primárka vraví, že u nás ženám nezaručuje 100-percentné utajenie ani prostredie nemocnice. Matky ležia spolu na izbe, kým čakajú prevoz do sály. Rodičky sa oslovujú menami. Pri tomto zvyku sa môže stať, že aj matku, ktorá si zvolila utajený pôrod, majú tendenciu volať menom. „Zo ženy sa pre personál aj rodičky preto stane niekedy ‚tá‘,“ dopĺňa Igor Rusňák. Hoci sa personál usiluje o diskrétnosť, nie vždy sa to dá.

<a href="http://www.pluska.sk/dobre-jedlo/mucniky/10/zvladnu-ich-aj-deti-mafiny-jablkami-lieskovymi-orieskami.html#utm_source=P7D&utm_medium=interlinkRD&utm_campaign=RD">Zvládnu ich aj deti: Mafiny s jablkami a lieskovými orieškami</a>

ms_svk_utajene_porody_019_h-1493992666.jpg

Primárka Čajková sa domnieva, že ženy môžu byť aj pod tlakom, keď sa rozhodnú pre taký vážny krok - vzdať sa dieťaťa. „O niekoľko rokov si možno matka zmyslí - ‚veď ja mám niekde dieťa a chcela by som ho spoznať‘. Žena sa rozhoduje z nejakých dôvodov, ktoré môžu neskôr pominúť, ale utajenie sa po takom čase nedá vrátiť,“ dodáva. O niekoľko týždňov si spomeniem na jej slová, keď mi sestričky hovoria, že práve riešia prípad, keď sa matka rozhodla v 6-týždňovej lehote o odtajnenie.

V pôvodnom rodnom liste zostanú škrtance. Dieťaťu nezataja, že ho pôvodne nechceli. Stáva sa to však zriedka. V tomto konkrétnom príbehu podľa sestier zohral kľúčovú úlohu otec. Prišiel do nemocnice, zasadla rodinná rada a zmenila rozhodnutie matky. Azda už definitívne a nemýlime sa, ak tento príbeh označíme za drámu so šťastným koncom.

O príbehoch, ktoré sa odohrávajú v takýchto napätých chvíľach by mohla vedieť niečo sociálna sestra Viera Chrenková. Je jedna z mála ľudí v nemocnici, ktorí majú za úlohu rozprávať sa s týmito ženami. „Hovorím s ňou veľmi diskrétne. Je to jej súkromné rozhodnutie a keď sa už raz tak rozhodla, nechce poskytovať informácie,“ vraví.

Mlčať matke umožňuje zákon. Pacientky však väčšinou len informuje o praktických a právnych krokoch, ktoré toto rozhodnutie prináša. Potrebu zveriť sa alebo svoju voľbu ospravedlniť vraj tieto ženy podľa skúseností sociálnej sestry nepociťujú. Racionalita. Čo najrýchlejšie zabudnutie. Ich príbehy si tí zvedavejší skladajú často len z toho, čo začujú.

„Ženy, ktoré porodia neutajene a potom sa rozhodnú dať svoje dieťa na adopciu, sa zdôveria skôr. Buď majú viac detí a chcú, aby sa to ďalšie malo lepšie, alebo nemajú peniaze, či vhodné podmienky. Tie mi svoje prežívanie trochu otvoria,“ hovorí sestra, ktorá zabezpečuje s úradmi za nemocnicu potrebné náležitosti okolo voľného dieťaťa.

Mnohokrát si zvolia rodiť v utajení študentky. Samozrejme, nájdu sa aj ženy, ktoré sa z tejto kategórie vymykajú. Štatistiky vždy obsahujú odchýlky. Všetky sú však o tejto možnosti informované, takže nie úplne nevzdelané, väčšinou chodia na prehliadky a tehotenstvo sledujú. „Vôbec neplatí to, že deti odkladajú hlavne asociálne živly,“ zhodujú sa zdravotníci. A dôvody? Tých môžu byť tisícky. Na potrat niektoré nejdú, lebo je už neskoro, iné z nejakého náboženského či filozofického presvedčenia. Rodičky v utajených pôrodoch majú priemerne okolo dvadsiatky.

Ak študujú v inom meste, ich rodičia sa ani nemusia dozvedieť, že sú tehotné.Rôznorodé príbehy nám zdravotníci rozprávajú aj vtedy, ak je reč o vzťahoch medzi ženou a mužom, ktorí stáli pri zrode nechceného dieťaťa. Sploditeľ môže byť aj násilník alebo neverník a ona na to prišla príliš neskoro. Alebo pochybila ona a otcom je niekto iný ako jej partner, aj to sa stáva.

Blízkym o svojej situácii často povedať nemôžu, hanbili by sa za ne. Povesť „padlej ženy“ by sa rozšírila, čo by na to povedali ľudia v dedine? Otec dieťaťa je možno otec rodiny, románik vyriešil, ukončil. „Žena sa môže ocitnúť v situácii, ktorú nemôžeme pochopiť, lebo v nej nie sme,“ uvažuje gynekológ Igor Rusňák z Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Verdikt je často súčinom rodinných a finančných problémov.

Matka nášho jarného chlapčeka z utajeného pôrodu toho veľa nenahovorí. Do kontaktu s lekármi a so sestrami chce prísť čo najmenej. Kým čaká v kontrakciách na izbe, odvracia hlavu od spolubývajúcich, mamičiek s celkom iným príbehom, ako je ten je Ony si svoje ružové bábätko privinú na prsia, budú ho kŕmiť materským mliekom, užívať si s ním každú chvíľu, pozerať sa naň s láskou, kým bude pri nich spať. Odnesú si ho domov, rodine pošlú oznámenie: „Mal 54 centimetrov, 3,30 kg“. Otec prinesie kvety, malé uvidia rásť.

Žena, ktorá sa svojho dieťa vzdala ešte pred tým, ako sa narodilo, dostane tabletku na zastavenie tvorby mlieka. Po pôrode sa nevráti na oddelenie plné šťastných rodinných príbehov. Ak má nemocnica miesto, odvezie ju na pooperačné oddelenie, kde nie sú tehotné ženy ani rodičky. Tam má kus súkromia a minimálne šance, že niekto tuší, čím prechádza.

Z pôrodnice odišla do dvoch dní. Ktovie kam. Na internát? Na privát? K partnerovi? Nechala si to pre seba. Sestry ustlali jej posteľ, uľavilo sa im. Ovzdušie sa vyčistilo, už nemusia riešiť, ako pristupovať k „tej, z utajeného pôrodu“. Niektoré s takouto matkou súcitia, iné jej počínaniu nerozumejú. Veď ako je možné, že vo svete, ktorý zlegalizoval interrupcie, sprístupnil antikoncepciu a dokonca vyvinul aj tabletku „po“, sa ešte stále nájdu také nezodpovedné ženy?

Citlivá spoločenská téma, každý má svoj názor. Samy sestričky sú niekedy matkami, preto chcú veriť, že tieto ženy skutočne nemajú inú možnosť. „Je ťažké vyrovnať sa s rozhodnutím vzdať sa dieťaťa. Veľmi často sa tieto rodičky stávajú pacientkami u psychiatrov a možno to zájde niekedy ešte ďalej,“ vraví Igor Rusňák. Následky teda znáša dieťa aj matka.

Najhoršie je narodiť sa ako neželané dieťa, uznáva doktor Rusňák, hoci odpovedi na otázku, ako by mali ženy riešiť neželané tehotenstvo, sa vyhýba. „V prvom rade treba myslieť na antikoncepciu, tá by mala byť súčasťou života modernej ženy, jej metód je veľa,“ hovorí. „Narodiť sa ako želané dieťa je dokonca zaradené medzi základné ľudské práva,“ dodáva nakoniec. Zas tie ideály, ktoré má papier tak rád.

Matka má šesť týždňov na rozmyslenie, počas ktorých môže požiadať o zrušenie utajenia. Šesť týždňov, čiže mesiac a pol. Poriadne krátky čas. „Viete si to predstaviť? Šestonedelie je obdobie plné hormonálnych zmien. To je možno malá výčitka na margo zákona,“ krúti hlavou doktor Rusňák nad tým, že ženy majú tak málo času na také dôležité rozhodnutie. Potom sa dieťa stáva právne voľným.

Adopcia je jednoduchšia a rýchlejšia ako v prípade ženy, ktorá rodí štandardne a až následne sa vzdá dieťaťa. Jej stačí raz za rok poslať pohľadnicu a dieťa blokuje. Aj to rátajú úrady do kolónky „matka prejavila záujem“. Čas na rozmyslenie vie naťahovať, ak je to v jej záujme. O tom, kam dieťa poputuje po mesiaci na novorodeneckom oddelení, rozhoduje súd na základe podkladov z rezortu práce. Väčšinou smeruje do náhradnej rodiny alebo do detského domova. Smutné je, že dieťa môžu opustiť aj druhýkrát. Profesionálna rodina si môže osvojenie do jedného roka rozmyslieť.

Nad osudmi detičiek si sestričky neraz poplačú. „Hoci sú nechcené pri narodení, niekde vonku je rodina, ktorá po nich túži,“ verí Lenka Popovičová v šťastie, ktoré môžu priniesť adoptívni rodičia. Viera Chrenková berie opustené dieťa do rúk. Aj ona sa presviedča o tom istom. „Hovorím si, že možno sa bude mať lepšie s novými rodičmi ako s biologickými,“ povzdychne si, keď sa jej pýtame na jej pocity.

ms_svk_utajene_porody_026_h-1493992678.jpg

Deti, ktoré zostanú opustené už v nemocnici, otriasajú hodnotami spoločnosti aj pravidlami biológie. Je jedno, či ich biologickí rodičia odmietli cez utajený pôrod, alebo ich nechcú až po nejakom čase. Zdravotníkov sa ešte pýtame na to, ako sa vyrovnávajú s týmito príbehmi, ktoré majú denne pred očami. „Nemôžeme si to pripúšťať, inak by sme to neuniesli,“ zhodujú sa. Viera Chrenková si spomenie na svoje najťažšie chvíle. Bolo to vtedy, keď v tejto práci len začínala. Brnenie zdravotníčky ešte nebolo také pevné.

„Z času na čas som viezla dieťa do detského domova. Držala som ho na rukách. Bolo to pre mňa ako matku veľmi skľučujúce. Tak trochu mi stláčalo srdiečko,“ spomína si na momenty, keď ju novorodenec držal silno za prst. Ako keby ho sprevádzala pri lete z hniezda do nového života. Do neznáma. Dnes si sestričky popestovali Aleša naposledy, o chvíľu z nemocnice odchádza. Buď šťastný, nech stretneš v živote veľa dobrých ľudí. Choď maličký, bude nám za tebou ľúto.

Prísne utajená identita. Na Slovensku sa ročne rodia desiatky detí pod menom X

Výber pre vás